Vznik evanjelického cirkevného zboru

Reformácia našla svojich prívržencov v Iglove (Spišská Nová Ves) okolo roku 1529 a prvý evanjelický zbor vznikal pod vedením farára Georga Leudischera v rokoch 1548 až 1555. Zbor svojou prenikavou činnosťou zaznamenal veľkolepý rozkvet. Keďže sa všetci občania, s výnimkou niekoľkých osôb postupne hlásili k Lutherovmu učeniu, evanjelický cirkevný zbor sa stal vlastníkom slovenského (malého) a nemeckého (veľkého) kostola, ako aj všetkých farských a školských budov.

Viac ako 116 rokov mohol zbor slobodne vykonávať svoju činnosť. Podmienky sa zmenili v roku 1671, keď sa začala tretia etapa protireformácie. Evanjelikom bol najprv odobratý slovenský kostol a neskôr v roku 1674 aj veľký kostol. Evanjelický farári XIII. spišských miest boli vykázaní z krajiny, zbory stratili majetok, školy aj kostoly. Nastal čas útlaku a prenasledovania, ktorý bol bohatý na prejavy tvrdosti a hrôzy.

V r. 1694 bolo evanjelickým cirkevným zborom povolené postaviť si drevené modlitebne. Náš cirkevný zbor ju postavil na súkromnom pozemku – v priestoroch dvora bývalého evanjelického gymnázia (v súčasnosti Stredná priemyselná škola na Štefánikovom námestí ). Činnosť evanjelického kňaza a aj evanjelické bohoslužby boli však rôznym spôsobom naďalej obmedzované – kazateľ nemohol vysluhovať sviatosti, navštevovať chorých, bývať v zbore, služby Božie museli byť ukončené do svitania a i.

Tolerančný patent cisára Jozefa II. v r. 1781 vytvoril podmienky pre opätovný rozvoj evanjelického cirkevného zboru. Evanjelický farár mohol vykonávať všetky funkcie v zmysle poriadkov cirkvi. Na základe nariadenia z r. 1783 vydaného cisárom, bolo stanovené neobmedzené spoločné využívanie zvonov umiestnených vo veži veľkého kostola, keďže bolo dokázané, že veža aj zvony boli zriadené na náklady všetkého občianstva.  V roku 1786 mal evanjelický cirkevný zbor v Iglove takmer 4000 duší a dvoch farárov.

Evanjelický kostol

Drevená modlitebňa  bola časom už veľmi poškodená, a tak sa zbor rozhodol postaviť si nový kostol. Základný kameň bol položený dňa 29.marca 1790. Zborový dozorca Martin von Grϋnblath verejne prečítal listiny v ňom uložené – Rezolúciu Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorou bola stavba kostola povolená, Historickú správu pre potomstvo, ktorú v latinskej a nemeckej reči zostavil tunajší evanjelický kazateľ Andreas J. Czirbesz a  Prevolanie k občianstvu, ktoré spracoval tunajší druhý kazateľ M. Michael Gotthard.   Riadením stavby bol poverený Martin Paltzmann. Murárskym majstrom, ktorý vytvoril aj plány kostola bol Franz Bartel a tesárskym majstrom Jakob Damrel. S  Božou pomocou stavba bola ukončená a vysvätená  9. októbra 1796 superintendentom Samuelom Nicolaiom.

Klasicistický kostol má pôdorys gréckeho kríža. Sieňový priestor je zaklenutý českými klenbami na stĺpoch. Na hlavnom štíte kostola je kríž – znak kresťanstva. Nad hlavným vchodom je umiestnená medená doska s latinským nápisom, ktorý hovorí, že stavbu tohto  kostola povolil šľachetný Jozef II. v  roku l789, že stavba bola šťastne začatá za kráľa Leopolda II.  v roku 1790 a za vlády cisára a apoštolského kráľa Františka II. bola  z vlastných prostriedkov dokončená v roku 1795.

Klasicistický stĺpový oltár stojí oproti hlavnému vchodu, je postavený z kameňa a tehál. Medzi štyrmi veľkými polychrómovanými  stĺpmi  s  imitáciou mramoru je umiestnený  oltárny obraz. Na stole oltára stojí kríž so strieborným korpusom ukrižovaného Krista. Postavu Ježiša obklopujú pozlátené lúče. Pozlátené bronzové lustre kostola sú z roku 1870. Na ich obstaranie sa zozbierali ženy cirkevného zboru.

 

Oltárny obraz od dánskeho maliara Johanna Jakoba Stundera z roku 1797  predstavuje „Kľačiaceho a modliaceho sa  Krista v Getsemane.“ Po boku Spasiteľa  sa  vznáša  anjel, ktorý ho posilňuje  v duchovnom zápase, pričom pravicou ukazuje k nebu.  V roku 1896 bola pod obrazom nájdená freska s motívom „Ježiš na kríži“, o ktorej nieto záznamu ani zborovom archíve. Freska bola namaľovaná pravdepodobne na čerstvú omietku pri stavbe oltára v čase budovania chrámu.

 

Oltár je korunovaný troma symbolmi kresťanských cností: viera (kríž), nádej (kotva) a láska (srdce) a  symbolmi Večere Pánovej: klasmi a hroznom. Nižšie je ornamentika: „Kristus pri rozhovore so Samaritánkou pri Jakobovej studni.“

Krstiteľnica je pôvodným inventárom z predchádzajúcej drevenej modlitebne. Má tvar kalicha s vrchnákom, jej kmeň obopína od spodku had z raja, ktorý sa približuje k jablku. Had a jablko predstavujú  symboly dedičného hriechu. Je vyrobená z mede  a po boku steny ju lemuje pozlátená signatúra. Nápis hovorí, že krstiteľnicu dal zhotoviť Martin Paltzmann – kráľovský banský majster slobodného kráľovského mesta Igló – a to   pri príležitosti dosiahnutia opätovnej slobody krstu evanjelikov. Ako prvý bol v nej pokrstený jeho syn Josef.

Krstiteľnica je umiestnená vpredu pred oltárom, aby si človek pri pohľade na ňu uvedomil svoju krstnú zmluvu.

 

Organ postavil viedenský výrobca organov Friedrich Deutschmann. So stavbou  začal v júli 1822 a nástroj bol posvätený  12. januára 1823.  Organ podstúpil niekoľko opráv a modernizácií. Nie všetky však  pozitívne ovplyvnili kvalitu nástroja. Posledná  generálna oprava, ktorá prinavrátila nástroj do pôvodného stavu, sa uskutočnila v roku 2001 pod vedením majstra  Petra  Franzena. Organ sa využíva  ako sprievodný nástroj počas služieb Božích. Vynikajúce kvality nástroja, ako aj mimoriadne akustické  dispozície chrámu umožňujú usporadúvanie organových koncertov.

 

Titulná strana knihy Dr. M. Luthera (1553), v ktorej objasňuje a vykladá niektoré  dôležité pravdy z Písma na lepšie pochopenie kresťanskej viery a náuky.Za organom, na tzv. baníckom chóre, sa nachádza 17-tisíc-zväzková knižnica. Jej zakladateľom bol tunajší profesor Karol Pákh a pôvodne bola umiestnená v priestoroch bývalého evanjelického gymnázia. Po poštátnení školy v roku 1918 bola knižnica premiestnená do kostola, kde sa nachádza dodnes. Knižnica obsahuje rôznorodú odbornú teologickú literatúru, dobové učebnice ako aj beletriu,  prevažne v maďarskom, nemeckom a latinskom jazyku. Jednotlivé knihy Karol Pákh rozdelil podľa vedných odborov v abecednom poradí v 35 skupinách. V knižnici sa nachádza  okrem iného aj  hodnotný exemplár od J. A. Komenského Orbis pictus.

Tolerančný patent z r. 1781 povoľoval evanjelikom stavanie kostolov.

Kostol však nesmel mať vežu ani zvony. Dúfajúc, že sa situácia časom zmení, cirkevný zbor sa pripravoval na stavbu veže. Hore uvedený návrh spadá do konca 19. storočia, kedy sa oslavovalo sté jubileum od postavenia a vysviacky chrámu. Výstavba dvoch masívnych veží podľa starého plánu na priečelí nebola možná z dôvodu nedostatku finančných zdrojov. Bola tu ale možnosť vybudovať 25 – 30 metrov vysokú vežu na mieste križovania hrebeňa uprostred strechy. Preto sa zbor obrátil s prosbou o vypracovanie projektu na Emericha Steindla, budapeštianskeho profesora, ktorý je zároveň autorom projektu súčasnej neogotickej veže tunajšieho rímsko-katolíckeho kostola. Plán a rozpočet veže predložil zboru bez nároku na odmenu. Aby sa mohla veža postaviť, bolo potrebné vybudovať ešte dva bočné masívne štíty a hlavný štít na priečelí opraviť a spevniť. Keďže pri výstavbe a oprave štítov vznikli nepredvídané náklady, nakoniec zboru neostali peniaze ani na tento veľkolepý projekt.

Novšia história cirkevného  zboru

Novšia história cirkevného zboru čaká na spracovanie. Je spätá s menami ako sú Ján Fridrich Fábry, senior (1834-1849), ktorý  spísal predchádzajúcu históriu zboru v práci „Spomienkové listy“, Gabriel Palásty (1866-1871), Július Walser (1897-1933), Ján Karpáty (1933-1940),  Edmund Buchalla (1940-1945 ) – farár nemeckého evanjelického zboru v Spišskej Novej Vsi.

Historickým medzníkom evanjelického cirkevného zboru je vznik slovenského zboru v roku 1940. Jeho vznik je spätý s farárom, neskorším biskupom Jánom Michalkom, ktorý pôsobil v Spišskej Novej Vsi v rokoch (1940 – 1942). Daniel Ľahký bol farárom zboru v rokoch 1942 až 1946. V rokoch 1946 až 1962 pôsobil v zbore farár Július Madarás, ktorý svojim pôsobením zanechal hlboké stopy na duchovnom povznesení zboru a jeho udržaní v časoch mimoriadneho úsilia  komunistickej diktatúry o likvidáciu cirkvi.  Nasledovaniahodným spôsobom  obhajoval pravdy Božie, čoho dôsledkom bolo jeho uväznenie.

1757 – 1789 Jonáš Andrej Czirbesz – konsenior a senior XIII spišských miest
1789 – 1835 Michal Gotthardt
1834 – 1856 Michal Pákh – superintendent Potinského dištriktu, 1852 – 1854 väznený za podporu maďarskej revolúcie, po amnestii úrad nemohol zastávať
1852 – 1866 Johan Fábry,
1866 – 1871 Gabriel Palásty
1897 – 1933 Július Walser
1933 – 1940 Ján Karpáty
1940 – 1945 Edmund Buchalla
1940 – 1942 Ján Michalko
1942 – 1946 Daniel Ľahký
1946 – 1962 Július Madarás
1962 – 2002 Mgr. Tibor Ján Žiak
1. 1. – 30. 9.2003 zbor administroval Mgr. Ján Vereščák
1. 10. 2003 Mgr. Jaroslav Matys

 

Cirkevný zbor:

 1784 – 1792 Ján Grünblatt
 1793 – 1810 Pavol Jóny
 1810 – 1814 Kakub Krausz
 1814 – 1825 Michal Szontág
 1825 – 1861 Jozef Trangous